Upchaté príjazdové cesty, absolútny dopravný kolaps v mestách, predinfarktové stavy hlavných organizátorov, nekonečné rady pred pojazdnými bufetmi, ohne okolo tratí v chladných mesiacoch alebo v noci, nekonečné spory a šarvátky s nešťastnými usporiadateľmi na najzaujímavejších miestach, prach v očiach, zvuk vytočených motorov, kvílenie pneumatík, pach prehriatej gumy a brzdového obloženia, roztavené svietiace brzdové kotúče, adrenalínové unikanie pred vypadávajúcimi autami z trate, rýchle vytláčanie z priekop, neuveriteľné efektné prejazdy tých najlepších, nezabudnuteľná atmosféra v nočnom servise, nekonečný zhluk emócií, ktorým neprekáža ani úpal ani mráz a už vôbec nie dážď..., to všetko je rallye. Kráľovná automobilového športu, pri ktorom aj v dnešnej modernej dobe môžete zažiť dobrodružstvo.

Foto:Tibor Szabosi

Počty divákov sa pri menších súťažiach odhadujú na niekoľko desaťtisíc, na veľkých aj stovky tisíc.

Foto:Adrian Forrai

Popularita rallye je v jej prirodzenosti. Iné automobilové disciplíny doplácajú na svoju sterilitu, keď sa autá (zvyčajne sa okruhové špeciály vôbec ani nepodobajú bežným autám)  dajú sledovať z úctyhodnej diaľky vo vzdialenom priestore. Na automobilových súťažiach bezprostredný kontakt zostáva, je možnosť ísť do servisu, zblízka pozorovať ako mechanici autá ošetrujú, ako priamo reagujú jazdci na predchádzajúce kilometre trate. A navyše väčšine zostáva pocit, samozrejme, že klamný, že podobné auto má vlastne doma  a môže sa tak so svojimi hrdinami stotožniť.

Foto:Tibor Szabosi

Súťaže sú zaujímavé aj rozmanitosťou podmienok, za ktorých a v ktorých autá jazdia. Každá zákruta či horizont je iný, na každej rýchlostnej skúške je iný povrch, jazdí sa za sucha, v daždi i na snehu. Každý jazdec musí zo seba dostať všetko, aby tieto nástrahy zvládol a každý divák môže za jeden deň vidieť viac úsekov trate, pričom každý má svoje čaro.

Foto:Tibor Szabosi

Kde to začalo
Motoristický šport existuje v podstate od vynálezu jedného z najväčších  fenoménov vývoja ľudstva  – spaľovacieho motora a následne motocyklu a automobilu. K prirodzenej ľudskej povahe patrí súťaženie (od pradávna sa pretekalo v jazde na koňoch či iných zvieratách, na člnoch, saniach, lyžiach atď.) a tak netrvalo dlho od výroby prvých áut, aby sa tie nepostavili na svoju prvú pretekársku štartovaciu čiaru. Stalo sa tak v roku 1894 a na trati medzi francúzskymi mestami Paríž – Rouen si merali svoje sily skoro sedemdesiati pretekári.
Teda motorizmus ako šport je tu už viac ako 100 rokov, čo v porovnaní s inými odbormi ľudskej činnosti je pomerne krátka doba, avšak po počiatočnej vlne amatérskeho nadšenia sa čoskoro premenil na neoddeliteľnú súčasť života spoločnosti so všetkými svojimi kladmi a zápormi.

Pôvodné diaľkové preteky automobilov  dostali názov rally čo v preklade z angličtiny znamená stretnutie alebo zraz a prvýkrát sa to použilo v názve I. ročníka Rallye Monte Carlo v roku 1910.

Rally alebo francúzska verzia rallye by sa významovo pre predmetné športové odvetvie mala do slovenčiny prekladať ako automobilová súťaž. Slovenčina registruje a preberá už veľa cudzích slov a v slovníkoch nájdeme aj pojem rallye.

Automobilové súťaže – rallye sa postupne vyvíjali, z diaľkových jázd z bodu A do bodu B sa stali súťaže s viacerými etapami a jazdnými úsekmi s kontrolnými stanovišťami (časové kontroly). Jazdilo sa na neuzavretých tratiach a organizátor dával súťažiacim len zoznam časových kontrôl (ČK) a hrubú mapu trate. Súťažné posádky (jazdec a spolujazdec) dostávali postupne aj tzv. jazdné doby medzi jednotlivými ČK. Svoje ideálne časy do ČK si musela posádka vypočítavať sama a za meškanie bola penalizácia. V cieli sa spočítavali všetky trestné body (tie okrem časovej penalizácie boli aj za technický stav vozidla, stratu štartovného čísla, cudziu pomoc a pod.). Víťazi mali najmenší počet trestných bodov.

Novým prvkom, ktorý do rallye prináša ozajstné pretekanie bolo zaradenie okruhových skúšok (1951, Rallye Monte Carlo), z čoho sa začali jazdiť tzv. skúšky stálosti výkonu. Tie boli zaradené na úvod a na záver súťaže a mali preukázať, že po absolvovaní trate je posádka a vozidlo v rovnakej kondícii ako na štarte.
V šesťdesiatych rokoch premávka na cestných komunikáciách zhustla, jazdné doby medzi jednotlivými ČK sa zväčšovali kvôli bezpečnosti a začalo sa pretekať na uzavretých úsekoch, dnes známych ako rýchlostné skúšky (RS). Takýchto uzavretých RS bolo spočiatku ešte málo, bolo bežné, že súťaž mala 500 -600 km trate a z toho len 3 – 4 RS. Stále boli zaraďované tzv. šprint etapy, kde boli jazdné časy veľmi krátke a máloktorá posádka stihla časovú kontrolu.
Náročná trať nútila posádky neustále sa ponáhľať do ČK, získať zápis do jazdného výkazu, rýchlo natankovať, niečo zjesť a vypiť a pokračovať ďalej k cieľu. Jazdiť týmto spôsobom stovky kilometrov za deň alebo pri veľkých súťažiach prakticky bez prestávky dni a noci a pritom sa striedať za volantom so spolujazdcom bolo vtedy normálne.

Stále väčšie tlaky na bezpečnosť tohto náročného športu vytvárali neustále novšie športové a bezpečnostné predpisy, ktoré postupne  obmedzili priemerné rýchlosti medzi jednotlivými RS až tak, že dnes sa už v rámci bežnej premávky  súťažné vozidlá len presúvajú medzi jednotlivými RS. Údržba a opravy sa môžu robiť len v servisných zónach, dolievať benzín len v tankovacích zónach, na trati môžu opravovať  len posádky s výbavou a náhradnými vecami, ktoré sú v  súťažnom aute atď.. Dnešné rallye je viac šprintérskou záležitosťou, ale to podstatné stále ostáva, je to skúška techniky, jazdeckého umenia, vytrvalosti...

Technika
Tak ako sa vyvíjali športové pravidlá, napredovali aj technické predpisy pre rally. Spočiatku pretekali všetci spoločne, postupne sa vozidlá zaraďovali do jednotlivých tried, kde kritériom bol objem motora. Pre hodnotenie do absolútnej klasifikácie sa zavádzali rôzne koeficienty, ktoré umožňovali aj nízko-objemovým vozidlám bojovať o prvé miesta v absolútnej klasifikácii. Od roku 1960 FIA zaviedla tzv. homologačné listy technickej špecifikácie jednotlivých typov a modelov, včítane ich povolených úprav a od roku 1966 rozdelila automobily podľa druhu do skupín. Sériové cestovné vozidlá – A1, upravené cestovné vozidlá – A2, sériové športové vozidlá GT – A3, upravené športové vozidlá GT – A4. Skupina A5, resp. neskôr premenovaná na B5 bola pre vozidlá, ktorých úpravy presahovali možnosti skupín A2 a A4. Od roku 1984 sa zrušilo staré rozdelenie, pričom sériové cestovné vozidlá patrili do skupiny N, upravené cestovné vozidlá do skupiny A a bola vytvorená skupina B v podstate pre továrenské špeciály. Táto skupina bola neskôr zrušená a nahradená samostatnou kategóriou vozidiel špecifikácie WRC. Toto rozdelenie do skupín, pričom každá skupina je rozdelená do svojich objemových tried, platilo do konca roku 2010. Postupne pribudli zvláštne špecifikácie a to S 1600 a S 2000, ako aj možnosti úprav vozidiel skupín N a A v novej špecifikácii označenej R2, R3 a od roku 2010 aj R4. Od roku 2011 jazdia na majstrovstvách sveta nové vozidlá WRC, s  objemom 1600 ccm s preplňovaním. Tieto všetky zmeny sa FIA rozhodla "vyriešiť" novým systémom delenia vozidiel do tried, ktorý začína platiť od tejto sezóny. Vozidlá budú rozdelené do desiatich tried označených od 1 do 10.

K technike neoddeliteľne patrí aj bezpečnostná výbava vozidla a posádky. Súťažne vozidlá musia mať homologované ochranné konštrukcie, bezpečnostné päť- až šesťbodové pásy, homologované sedačky, bezpečnostnú nádrž, centrálny hasiaci systém, hasiace prístroje. Jazdci musia mať kompletnú homologovanú nehorľavú spodnú bielizeň, kombinézu, kuklu, rukavice, topánky, prilbu a dnes už aj bezpečnostný systém HANS na prilby.

Organizátori
Ak chceme mať aspoň trochu ucelenejší prehľad o tom, čo je to rallye, musíme sa zmieniť aj o organizátoroch. Bez ich obetavej, často len aktivistickej práce by sme to potešenie s názvom rallye nemali. Tí sú viazaní ďalšími, hlavne bezpečnostnými predpismi, ktoré každý rok FIA mení a dopĺňa.

Čo všetko musí organizátor pre zdarný priebeh podujatia urobiť? Načrtneme len tie najpodstatnejšie veci. V prvom rade, v dnešnej dobe, keď nič nie je zadarmo, musí organizátor zabezpečiť financie a tých nie je na takúto akciu nikdy dosť. Len krátka jednodňová súťaž robená z väčšej časti na aktivistickom princípe stojí dnes najmenej 50.000 EUR.
Potom nasleduje výber trate, pričom hneď dopredu sa musí zvažovať priechodnosť budúcich povolení, či sa jedná o štátnu, súkromnú alebo účelovú komunikáciu. Potom nastáva dlhé obdobie jednania so všetkými dotknutými osobami, organizáciami a orgánmi. Výsledkom by mali byť povolenia na športové podujatie, povolenia na dočasnú zmenu dopravného značenia a povolenia na dočasnú úplnú uzávierku ciest, na ktorých budú prebiehať RS. Okrem toho musí trať schváliť aj bezpečnostný výbor domáceho nositeľa športovej autority (na Slovensku SAMŠ). Zabezpečuje sa záchranná a zdravotnícka služba, policajti na uzávierku ciest, hasiči, odťahová služba a pod. Medzitým sa pripravujú plagáty , programy, zvláštne ustanovenia, bezpečnostný plán, nálepky, štartovné čísla. Pripravuje sa spojenie a dispečing, ktorý počas súťaže musí mať rádiové spojenie s každým kontrolným bodom a rádiobodmi na RS. Na každú rallye sa pozývajú nominovaní rozhodcovia (časomerači, športoví a technickí komisári), zabezpečuje sa ubytovanie.  Najdôležitejšie je však zohnať množstvo usporiadateľov, ktorí sú ochotní sa školiť a potom stáť celý deň na trati za každého počasia a pritom sa neustále sporiť s nedisciplinovanými divákmi. Na jednu RS je potrebných od 60 po 100 takýchto „masochistov“ a zvyčajne idú tri RS naraz.
Keď sa súťaž začne, je to ako malé vojenské cvičenie, keď Vám naraz pracuje 300 – 400 ľudí a stačí chyba jedného a akcia môže byť zmarená. Vážme si prácu týchto ľudí a nerobme im prieky!

Jazdci a tímy
Motoristický šport nikdy nebol športom masovým, vždy bol výberový. Od začiatku sa mu venovali ľudia so šľachtickými titulmi, či synovia majiteľov továrni, pre ktorých nebol problém si zadovážiť vtedy ešte ojedinelý,  preto určite drahý automobil.
Neskôr, keď do tohto športu začali vstupovať priamo výrobcovia automobilov a išlo im o reklamu a prestíž, začali sa hľadať tí najlepší. No i tí najlepší, keď už boli najlepší, sa museli niekde učiť a na začiatok si to zafinancovať, pokiaľ nemali za sebou bohatého mecenáša.

Ani  v dobe reálneho socializmu u nás nemohol pretekať každý, kto chcel, jazdili len tí šikovnejší, ktorí si vedeli zohnať peniaze v každých podmienkach.

Dnes pri stále väčšej moci kapitálu sa to prejavuje aj v tých najvyšších métach, máloktorý jazdec MS v rallye (ale aj F1) jazdí za peniaze továrenského tímu, bez svojho sponzora, či reklamného partnera. Keby ho nemal, sotva by plnohodnotne odjazdil čo i len svoj národný „majstrák“.
Napriek tejto tienistej stránke rallye je obdivuhodné, koľko peňazí sa v tomto športe aj na našej úrovni „točí“! Aj v tých najskromnejších podmienkach sú náklady na jednu súťaž v tisícoch eur, nehovoriac o tom, že len na bezpečnostnú výbavu auta a jazdcov ešte pred sadnutím do súťažného auta je potrebných viac ako 10.000 EUR bez rozdielu, v akej skupine či triede sa ide.
„Fenomén s názvom rallye“  však nemá neprekonateľné prekážky. Okrem zanietených amatérov vznikajú aj veľké tímy s najvyššími ambíciami a aj na národných úrovniach jazdia tie najkvalitnejšie a tým pádom aj najdrahšie súťažné vozidlá, ktorých len nadobúdacia hodnota je vyjadrená v niekoľkých stotisíc eur. K tomu treba prirátať množstvo náhradných dielov, pneumatík, náplní, ktoré sa počas sezóny spotrebujú.

Preto treba vzdať hold všetkým, ktorí sa v dnešnej dobe dokážu postaviť na štartovaciu rampu a ich športové výkony hodnoťme aj s ohľadom na predchádzajúce riadky.

Bezpečnosť
„Motoristický šport bol, je a vždy bude nebezpečný“, to je známa veta a bohužiaľ jej pravdivosť sa neustále potvrdzuje. Obzvlášť to platí pre rallye, kde súťažné vozidlá jazdia po rôznych cestách, bez únikových bezpečnostných zón, bez zvodidiel, často nad priepasťami a v hustých lesoch, pričom celú trať lemujú tisíce divákov a každý chce byť pri trati čo najbližšie! Priemerné rýchlosti vozidiel na RS sa blížia k číslu 120 km/h a často sa aj prekračujú. Niet na svete takého organizátora, aby mohol povedať, že pre rallye vybral bezpečnú trať a zabezpečil ju tak, aby sa nikomu nič nestalo.
Je to trvalá úloha pre FIA, pre jednotlivé národné ASN a organizátorov podujatí, aby urobili všetko, čo je v ich silách, pre čo najbezpečnejší priebeh rallye. Do súťažných vozidiel sa postupne začali povinne montovať ochranné konštrukcie, bezpečnostné sedačky, nádrže, povinné boli hasiace prístroje, neskôr automatické centrálne hasiace systémy, autá s obrovskými výkonmi bez adekvátneho podvozku boli zakazované (skupina B), obmedzuje sa výkon, vyvíjajú sa stále lepšie a lepšie podvozkové skupiny a brzdy. Jazdci už nejazdia v montérkach alebo rifliach, ale majú nehorľavé oblečenie a stále lepšie prilby. V súčasnosti sa v tomto smere každým rokom sprísňujú bezpečnostné predpisy. Technici stále hľadajú rozumný pomer medzi bezpečnosťou a technickým vývojom.

Organizátorom niekedy stačilo zabezpečiť štart a cieľ RS z dôvodu merania času a o viac sa starať nemuseli. Dnes sú povinné plne vybavené sanitky, vyprosťovacie vozidlá, hasiči. Pre fanúšikov sa zriaďujú „divácke zóny“, nebezpečné miesta sa páskujú a označujú ako zakázaný priestor. Funguje už monitorovací systém, keď sa na dispečingu vie o každom aute na trati. Napriek tomu sa nehody stávajú a príčinou sú väčšinou nedisciplinovaní diváci, ktorí svojím nezodpovedným konaním zmaria úsilie stovkám usporiadateľov ale aj samotným aktérom, pretekárom, keď po nehodách s vážnymi následkami sa súťaž zruší.
Všetci pri rallye riskujú, jazdci, diváci aj usporiadatelia. Adrenalín často prevyšuje súdnosť, rýchlosť prekonáva všetku bezpečnosť a ľudské životy vstupujú do hry často ľahkomyseľnejšie ako šachové figúrky.

Slovo na záver
Nezainteresovaný človek po prečítaní predchádzajúcich pasáží o rallye si môže položiť čisto racionálnu otázku: Načo je vlastne tá komplikovaná rallye dobrá? Odpovedí je mnoho. Okrem klasického športového vyžitia, kde sa jazdecké výkony dostávajú až za maximum ľudských možností je tu ešte športové náradie, v tomto prípade automobil. História automobilových pretekov je dlhou reťazou veľkých drám, ale aj zrkadlom vývoja automobilov. Nijaký iný šport nezasiahol do sveta techniky tak ako motorizmus. Keby automobiloví jazdci nenasadzovali životy, konštrukcia vozidiel by nikdy nedosiahla dnešnú úroveň. Tí hrdinovia pripravili cestu miliónom, ktorí dnes môžu bez obáv robiť to, čo kedysi bolo len výsadou vyvolených. Nové myšlienky pri výrobe sériových áut inšpirovali skúsenosti z pretekárskych tratí. Špeciálne to platí pre disciplínu rallye, kde jazdia vozidlá blízke tým sériovým a kde si výrobcovia skúšajú najnovšie konštrukčné prvky a materiály. Ich cieľom nie je len rýchlejšie, ale hlavne spoľahlivejšie, bezpečnejšie a ekonomickejšie auto.

V neposlednom rade je tu aj ďalší prvok prispievajúci k bezpečnosti cestnej premávky. Jazdecké umenie, nadobudnuté pri rallye na hraniciach zákonov fyziky v oblasti ovládania vozidla sa postupne dostáva do učebníc pre autoškoly, vznikajú kurzy bezpečnej jazdy, kde sa aj radový vodič stretne so šmykom alebo inými nepredvídateľnými situáciami a naučí sa ich zvládať. O to je potom jeho jazda v premávke bezpečnejšia a mnohokrát správna reakcia zachráni zdravie a životy aj iných účastníkov cestnej premávky.